Celia-Celia ide do sveta

Už v siedmich rokoch pochopila, že dospeláci nedokážu porozumieť jej zmýšľanie, a tak sa im ani neunúva čokoľvek vysvetľovať.
Celia má plavé vlasy a modré oči. Je to proste malá fešanda. Na svoj vek veľmi inteligentná, hĺbavá a uvážlivá. Už v siedmich rokoch pochopila, že dospeláci nedokážu porozumieť jej zmýšľanie, a tak sa im ani neunúva čokoľvek vysvetľovať. Na svet sa díva s veľkými očami, všetkému chce porozumieť. S veľkou túžbou po poznaní a s hromadou voľného času vyvádza rôzne huncútstva. Nie je sa však čomu diviť. Rodičov má neustále zaneprázdnených a pestúnka, tá na ňu jednoducho nestačí.
„,Bože dobrotivý, to je decko! Ešte väčšmi sa vystrč, aby si dobre prechladla!‘ Doľahol na mňa smútok a rozplakala som sa. ,Ja nechcem ísť za gardedámu.‘ ,Čo to trepeš?‘ zvrieskla ťuknutá Juana. ,Schovaj sa! A mame ani muk, že si sa pretŕčala na balkóne, lebo si to vypijeme obe!‘ ,Ja nechcem ísť na maškarný bál.‘ ,To si vybavíš so svojou mamou.‘“
Bola to moja kamarátka, spriaznená duša. Jej fantázia ma fascinovala, jej odvaha ma povzbudzovala.
Celia má veľmi bujnú fantáziu, je tvrdohlavá ako mulica a nemá rada, keď jej niekto rozkazuje. Vždy urobí to, čo sa jej práve zachce. Hlavu má plnú príbehov a jej nepokojná myseľ ju núti neustále niečo robiť. Ale také sú už deti. Zvedavé, túžiace po zábave a po pozornosti tých najbližších. No a čo, že občas niečo rozbije či pokazí? Celia je taká, aká je. A aj keď na ňu rodičia kričia a jej pestúnke sa z nej ježia vlasy, majú ju veľmi radi. Bez nej by bol totiž ich život prázdny a nudný.
Kniha je napísaná tak, akoby si Celia písala denník. Takto sa má čitateľ možnosť lepšie sa vžiť do jej kože a precítiť s ňou jej trápenia.